3 kroky ako odhaliť svoj potenciál

Alebo, ako môže byť rodič naša cesta k sebapoznaniu.

 

Tento príbeh pozostáva z 3 častí. A dnes vám predstavím 3. poslednú časť príbehu:

1. časť bola venová tomu, ako prostredníctvom rodiča môžeme objaviť svoj potenciál (viac o tom, v mojom ďalšom príspevku)

2. časť bola venovaná tomu, ako prostredníctvom dieťaťa môžeme objaviť svoj potenciál (viac o tom, v mojom ďalšom príspevku)

3. časť bude venovaná tomu, ako prostredníctvom seba a svojich lekcíí, môžete objaviť svoj potenciál.

 

Začnem tým najdôležitejším a tým sú moje hodnoty v živote:

• SLOBODA
• RODINA
• ZDRAVIE

 

V živote sa podľa týchto hodnôt aj riadim. Ono samozrejme, že v priebehu života sa to môže zmeniť (čo je fajn), ale nebude to veľká odchýlka od tých vašich TOP.

A ja sa dnes povenujem tej mojej prvej a tou je: „SLOBODA“.

 

Sloboda (ako to u mňa vyzeralo v praxi)

Tá sa prejavovala hlavne v období dospievania, keď som odišla na 2 roky do UK. Naučila som sa, ako stáť na vlastných nohách bez pomoci rodičov (bez mobilu, bez internetu, len telefónnou kartou nabitú na 5 libier).

Obdobie, ktoré preverovalo moju intuíciu pri zoznamovaní sa s cudzincami a pri rodinách, pre ktoré som pracovala. V prvej som pobudla 1 mesiac a pol, v druhej rodine až 1 týždeň a až v tretej som našla svoje dlhodobejšie útočisko.

 

V prvej na mňa žiarlila domáca (bez dôvodu) a rozhodla sa, že ma nepotrebuje. Zavolala do agentúry a šup už som si balila švestičky a sťahovala sa o pár ulíc ďalej.

V druhej sa môj pobyt ukončil po tom, keď som sa non-stop starala o 3 deti a rodičia žúrovali. Vnútro mi hovorilo – Ľuba ty nie si tu od toho. Povedz im to, že to nie je správne. Uteč. Ale ako? Moje komunikačné zručnosti plus v tej dobe chabá angličtina mi zovreli hrdlo. Ale túžba po slobode bola väčšia.

Nadýchla som sa a dostala som to zo seba: Hm hm „you know, this is not fair, that….“. Reakcia od party animals? Nebolo to veru súcitné pohľadanie a porozumenie mladej 18-tky z východného bloku.

„OK, nepáči sa ti??? Zbaľ si kufre a choď….“. Tak som sa zbalila a išla. Sadla som si na kufor pred domom a čakala na taxík, ktorý pre mňa poslala agentúra.

Až tretia rodina bola pre mňa medík oproti tým dvom. Kľud, žena s 1. dieťaťom (namiesto predošlých 3), ktorej muž býval v Nigérii. Pobudla som tam 6 mesiacov. Po čase sa však túžba po slobode ozvala opäť (áno hodnoty neoklamete). Túžila som bývať sama a osamostatniť sa. Medzičasom som si preto našla izbu na prenájom spolu s jednou kočkou z Frýdku Místku.

Prišla ale dilema.…Ale ako to povedať domácej??? Ako sa „priznať“, že chcem odísť a ona nebude mať nikoho, kto sa jej postará o dieťa.

Opäť prišlo zovretie hrdla (5. čakra sa zablokovala na rok dopredu) a ja som celú noc nespala a rozmýšľala nadtým, ako to domácej poviem. Hold výchova za socializmu sa ukazovala ako „dobrá“. Buď ticho a šúchaj nohami. Ale nevadí…Dala som to prvýkrát, dám to aj teraz.  Pretože život mi dával krásne lekcie, ako sa postaviť za seba a spoliehať sa len na seba. A hlavne ako sa vyjadriť bez pocitu viny.

 

Ešte predtým ako k tomu prišlo, sa udialo niečo na druhú noc. Zobudila som na krik a hádku. Jej manžel, ktorý žil v Nigérii, prišiel, aby jej povedal, že jej už nebude platiť opatrovateľku (t.j. mňa) a má ma prepustiť. Nasledujúce ráno mi bolo oznámené – Ľuba we don´t need you anymore…

Len tak…bez náznaku súcitu. Jednoduchá veta, žiadne súvetie, ktoré by bralo ohľad na 19-tku z východného bloku.

Očividne oni tú svoju 5. čakru mali v najlepšom poriadku :).

Čiže „samosato“ vyriešilo. Ja som im nemusela povedať, že už mám prenajatú izbu inde a moja cesta pokračovala ďalej.

Našla som si štvrtú rodinku (obidvaja z Izraela), ktorá mala malého 4. mesačného chlapčeka. Dochádzala som k nim každé ráno a „vychovávala “ ho. A po roku a pol moje víza na 2 roky vypršali a ja som sa mohla rozhodnúť. Či ostať, alebo ísť naspäť na Slovensko.

Moja 2. hodnota (rodina) vyhrala. Potreba, že chcem byť pri svojich blízkych a žiť v krajine, kde som vyrastala, ma ťahala viac, ako žiť niekde, kde by som sa cítila ako cudzinka po zvyšok života. Alebo by ma pánko Brexit nakoniec vyhnal, ako našich susedov Poliakov.

A ako mi toto všetko pomohlo pri sebapoznávaní a spoznávaní môjho potenciálu?

• Preverilo to moju pevnú vôľu a odhodlanie, ktorá je určená číslami (1,5,9 z dátumu narodenia). Prišla som do UK s tým, že sa chcem naučiť po anglicky. A neodradila ma ani jedna z mojich lekcií, ktoré som dostala.
• Vytunovala som si svoje komunikačné zručnosti (1 z dátumu narodenia). Áno to, že som sa riadne zapotila, o tom písať radšej nebudem.
• Naučila som sa stáť s nohami na zemi (zemské znamenie býk) a počúvať vnútorný hlas, ktorý mi šepkal čo robiť a ako a kedy.
• Naučila som sa, ako si udržať rovnováhu (8-mička v karmickom trojuholníku) – robiť, zarobiť, ale mať čas aj na cestovanie a spoznávanie nových kultúr.

 

Toto bola moja cesta sebapoznania v čase dospelosti. A to aké iné lekcie si prichystal pre mňa život neskôr, vám napíšem nabudúce.

Pretože naša životná cesta je formovaná našimi rodičmi – obdobie dieťaťa a dospievania (ako som písala v predošlých príspevkoch) a potom obdobím dospelosti (rodičovstva).

 

Na mojom príklade vidíte, že život má pre vás prichystané presne tie lekcie, ktoré potrebujete na svoj osobný rozvoj.

Mne dal 2 rodiny, ktoré otestovali moje komunikačné zručnosti (teraz niekto zaplatí majland za školenie na tzv „SOFT SKILLS“). Že uupps….:).

Život je náš najlepší učiteľ, ak mu na to dáme priestor.

Prechádzate aj vy obdobím, kedy nechápete čo vám deje? Alebo sa točíte v blúdnom kruhu a neviete nájsť cestu von. Vyťažte zo svojich životných lekcií čo najviac!

Zmeňte svoj uhoľ pohľadu na situáciu, v ktorej sa práve nachádzate!

PS: Znie to zložito? Nevadí. Na začiatok úplne postačí, keď sa naučíte žiť v prítomnom okamihu. Ponúkam vám krátky, ale efektívny návod ako na to: